v .poslednej chvíli, podobne ako službukonajúcej lekárke - neurologičke MUDr.Kovácsovej, pokaiľ si dobre pamätám, tak detskej neurologičke na pohotovosti v NsP Dunajská Streda, vďaka ktorej sa na tento nádor prišlo, vďačný – a veľmi…Život po dvojnásobnej operácii s implantátom v tele (na odvádzanie mozgovej tekutiny) pripomína húsenkovú dráhu, keď je človek raz hore a raz dole. Prvá vec, ktorú som musel prijať po tejto operácii bolo, že nemôžem robiť fyzicky to, čo predtým. Zjednodušene povedané: fyzicky sa nesmiem namáhať.
Našťastie som dosť skoro pochopil, že pokiaľ sa mozog nezrúti, telo, hoc´je postihnuté, funguje. V tomto so mnou súhlasila aj moja už žiaľ nebohá obvodná lekárka, ktorej som pred pár rokmi dal otázku : Ktoré kategórie obyvateľstva sú najviac postihnuté depresiou? Napriek tomu, že na prvýkrát nevedela, dala mi za pravdu. Aká je odpoveď? Najviac sú depresiou postihnutí nezamestnaní a starobní či invalidní dôchodcovia. Pokiaľ si niekto myslí, ako som to pred pár rokmi zažil z reakcie jedného známeho, že invalidným dôchodcom je dobre, mýli si pojmy s dojmami. Istota mesačného príjmu je dobrá vec, to je fakt. Avšak, keď som vtedy dotyčnému povedal, že ja mu ten mesačný dôchodok milerád dám, pokiaľ je v jeho silách vrátiť mi zdravotný stav, aký som mal pred sedemnástimii rokmi. A ja sa v tom prípade(výmeny zdravotného stavu) zdravý vyberiem napr.do Čiech a budem si tam zarábať… Toľko sny. A realita? Aspoň ja som to vnímal ako potrebu pokory priznať si, že určité veci už jednoducho nemôžem. Prvý polrok som mal pocit, že mám traky aj v posteli. Prečo? Mám voperovaný shunt na odčerpanie prebytočnej mozgovej tekutiny, inak povedané hadičku. A TELO, KýM SI NA ŇU ZVYKLO... Večer pred spaním som si hovoril:“Odpočívaj v pokoji a nezabudni sa ráno zobudiť!“ A čuduj sa svete, zobudil som sa! A som za tento fakt viac a viac vďačný!!! Z nádoru na mozočku mi ostala nejaká, pokiaľ mám dobré informácie, nevyoperovateľná časť. Tú som pred spaním pohladkal, zašepkal jej slová na dobrú noc. Ráno som jej poprial dobré ráno a išlo sa!!! Viem, pre niekoho šialené, ale, a musím to takto uviesť, osobne mi to pomáhalo vyrovnať sa so vzniknutou situáciou. Už horšie to bolo priznať si, že potrebujem invalidný dôchodok! „Žiaľ, potrebujem,“ toto slovné spojenie som si musel hovoriť ako mantru, keď som si jedného dňa chcel ísť zabehať (pred operáciou som rekreačne behával 3-5 km denne) a prišlo mi zle. Po odmeraní krvného tlaku, ktorý som mal tak nízky, že už nižší ani nemohol byť, bolo rozhodnuté: žiadosť o tento dôchodok podám. Žiaľ, hrdosť sem – hrdosť tam... Inou kapitolou je zamestnanie. Nejaké peniaze navyše sa vždy zídu, nie? Viem o tom svoje… Mal som vtedy 25 rokov, v sebe ešte ako – taký optimizmus, jemne hraničiaci so sarkazmom. Takáto kombinácia mi celkom úspešne pomáhala prekonať počiatočný stav môjho „pádu“ do skupiny invalidných dôchodcov. Dlhé roky som písal do jedného „regionálneho“ týždenníka v Dunajskej Strede. Nerozišiel som sa s nimi v dobrom ani v zlom. Jednoducho to dospelo do situácie, keď som už mal dosť trápnej hry niektorých ľudí z tej redakcie na regionálny týždenník. Ako sa na správne malé mesto patrí (a Dunajská Streda ním s necelými 24 000 obyvateľmi je), zliezali sa v redakcii tých „novín“ rôzne záujmy, ktoré boli na prvý pohľad tak okaté, až boli trápne… Len pre ilustráciu: Raz bola akcia pre deti v Okresnej knižnici v DS, kde pre ne čítali obaja viceprimátori úryvky z jednej rozprávkovej knižky, jeden viceprimátor po slovensky, druhý po maďarsky. Príjemná akcia, na ktorú som bol vyslaný, že správa z nej pôjde na slovenskú stranu. Pomyslel som si : „Fajn.“ Išiel som, strávil som na spomínanej akcii 2 možno 3 hodiny. Napísal som správu, v ktorej bolo aj zopár slov nielen s obomi vtedajšíi viceprimátormi. Výsledok? Na zasmiatie. Nevyšlo to práve kvôli tomu, že tam boli spomínaní viceprimátori, s ktorými sa „zodpovedný“ vydavateľ spomínaného týždenníka nemá v láske. A takýchto príkladov by sa našlo aj viac. Nakoľko som s blbosťou, ktorá v tej redakcii u niektorých jedincov vládla, už nemal chuť zápasiť, hľadal som si inú prácu. V ktorej by som sice mal prekvapenia, ale nie v takom objeme a rázu, ako v spomínanej redakcii.
Kult zdravého človeka?
Ešte v roku 2004 som našiel jeden inzerát ponúkajúci miesto obchodného zástupcu. Pomyslel som si, keď spľňam podmienky, ako znalosť slovenského jazyka, schopnosť komunikácie, svedomitosť…, nemal by byť problém…??? A nebol. Bol som pozvaný na osobný pohovor, kde sa ma, zrejme personalista, opýtal, kto mi písal motivačný list a životopis. Tie dva dokumenty boli podľa neho tak vymakané, že som ich podľa neho nemohol ja písať. Vyviedol som ho z omylu, písal som ich ja. „Čerešničkou“ na torte bolo, keď sa personalista dozvedel, že som invalidný dôchodca. Ustúpil. Jeho ústretovosť a jednoznačné odpovede sa zrazu zmenili na číročistú vyhýbavosť, ako keď slalomár kľučkuje pomedzi bránky. Podobná situácia sa za tie roky párkrát zopakovala. (Vzhľadom na moje postihnutie, som si musel v mieste bydliska hľadať prácu, kde sa nevyžaduje fyzická námaha. Zdravotne postihnutí vedia najlepšie, o čo v tomto prípade ide.) Priznám sa, neodsudzoval som to, ale snažím sa vyhnúť práci v chránenej dielni. Osobne si neviem pomôcť, ale pár rokov mám subjektívny pocit, že na tom nie som zdravotne až tak zle. A chránené dielne, aj keď som v situácii občana so zdravotným postihnutím, sú pre mňa synonymom akéhosi „odkladiska“ živých ľudí. A práca v nich (poznám to len z počutia) je vraj ako novodobé otroctvo. Nechcem tým nikoho z týchto chránených dielní uraziť!!! Pri jednej ceste vlakom do Nových Zámkov som sa dal do reči s mojim rovesníkom. Z rozhovoru vysvitlo, že trpí svalovým ochorením a niekedy má strašné bolesti kľbov a ako čerstvý tridsiatnik by si rád našiel priateľku. Tak som mu povedal, čo mi utkvelo v pamäti:“ Nájdi si zdravotne postihnutú. Zdravý človek tvoje problémy nepochopí,respektíve ich pochopí na určitý čas...“
Zmluva s diablom
V októbri 2008 som sa zoznámil so ženou z Bratislavy. Mal som skoro 32 rokov a bol som v mojom rodnom meste po pracovnej stránke „na ulici“. A 1.apríla 2009 som ako Marcel z malého mesta išiel za ňou do Bratislavy. Srdcu človek nerozkáže! Prvé ubytovanie sme mali v Pentagone. Nemusím sa rozpisovať, o akú lokalitu ide... Bývali sme síce v peknom byte, za nízky podnájom, ale lokalita... Túžili sme po vlastnom bývaní. A keďže ani jeden z nás nemal bohatého strýčka, ktorý by nám dal na byt peniaze, museli sme vziať hypotéku. Keď som bol postavený (doslova a do písmena) pred voľbu či hypotéka, alebo koniec vzťahu, vybral som si kompromis:“Hypotéka len do výšky môjho dôchodku!“ A za toto moje rozhodnutie som v budúcnosti mnohokrát gratuloval... Podpísali sme zmluvu a ako malé deti sme sa tešili z nového, aj keď nie celkom nášho bývania. Bola nad nami na 30 rokov hypotekárna zmluva – zmluva s diablom...
Deň posledný a čas hľadania
Mesiace ubiehali, žili sme svojím, niekedy až stereotypným životom( práca, domov, kino, hypotéka. )Moja vtedajšia priateľka prišla o prácu. Pár mesiacov sa to ešte dalo, že dokázala platiť svoj diel hypotéky. Z podpory v nezamestnanosti prešla na sociálnu podporu a jej otázka:“A hypotéka?“ Moja odpoveď? Najprv len mávnutie rukou a slová:“To nerieš, je to na príkaz v banke!“ Mesiace plynuli, tie sa menili na roky a, hoci si priateľka prácu hľadala, nedarilo sa jej. A peniaze na hypotéku odchádzali v rovnaký deň vyše dvoch rokov...
Zlomovým (v tom najhoršom) bolo, keď jej diagnostikovali rakovinu. Mala vo svojich hustých tmavých vlasoch melanóm. A táto malá potvora, o ktorej nevedela, jej stihla do dňa diagnotikovania narobiť 22 metastáz na mozgu. V ten (doslova a do písmena posledný deň), keď ju záchranka viezla na jej predposlednú cestu v živote, tentokrát do nemocnice, som ju chytil za ruku so slovami:“Zlato, ty to dáš!“ Nedala to! 5.februára 2014 vo veku 36 rokov v Národnom onkologickom ústave zomrela. Prvé mesiace som mal pocit, že sa mi zrútilo všetko, čo som mal a o čom som sníval. Zachránili (doslova) ma dve veci: práca, ktorú som mal a môj dnes už 13 ročný yorki, ktorý na mňa smutne pozrel, akoby s otázkou, či už ostaneme sami, alebo bude nejaké ďalšie žieňa s láskavým srdcom. Prvé mesiace po priatelkinej smrti boli naplnené prácou a hľadaním. Hľadaním srdca, ženy, pri a pred ktorou môžem byť samým sebou, ktorú bude mať okrem mňa rád aj môj yorki Nadišiel čas hľadania! Hoci mi na stene vedľa televízora viselo oznámenie o smrti mojej priateľky, hľadal som, brúsil na internete po kadejakých zoznamkách až...
Jeden júlový deň som našiel! Žieňa priame, úprimné, s veľkým srdcom, s ktorou som vstúpil o dva roky po našom prvom stretnutí do stavu manželského...
