Nájdi svoj pokoj...

Autor: štefan michalík | 10.7.2011 o 8:59 | (upravené 10.7.2011 o 10:22) Karma článku: 4,00 | Prečítané:  415x

Dva týždne uplynulo  od chvíle, keď som sa dozvedel, že si odišiel. Bez ostychu sa priznám, že mi tvár zaliali najprv dve slzy, ktoré sa neskôr zmenili na niekoľkohodinový srdcervúci plač. Paradoxne, sám som tomu neveril, ale  na um prichádzali fragmenty z detstva, v ktorých si hral hlavnú úlohu práve ty. Je ich málo, ale predsa len nejaké sú.

Pamätáš sa napríklad, keď som dostal elektrický vláčik? Či keď som Ťa držal za ruku a Ty si mi vtedy kúpil marhuľové cukríky za 5 Kčs, ktoré som zabudol v aute, vtedy sme mali červenú Škodu 110, a na palubnej doske nalepenú veľkú samolepku skákajúceho tigra? Viem, sentiment, ale chýbal si mi pri dospievaní, však vieš, vtedy, keď sa z chlapca stáva chlap a má kopec dôležitých či „dôležitých?“ otázok. Bol som prvák na ZŠ, keď si si k nám prišiel pre svoje veci. Nechápal som,: PREČO? Veď sme mali kde bývať, mali sme čo jesť, mal som Ťa nadovšetko rád. Ty si ma len jednou rukou pohladkal po vlasoch, v druhej ruke si si držal veci a o pár sekúnd si zavrel za sebou vchodové dvere na byte, kde sme bývali. Mal som vtedy zmiešané pocity, že odchádzaš. Čo mi sily stačily, som utekal k oknu, a na parkovisku pred panelákom som videl bledomodrú Škodu 1000 Mb. To je pamäť, že? Ani po toľkých rokoch sa na ten okamih nedá zabudnúť. Prešli ale roky, veľa rokov. Každý sme si žili svojím životom, niekedy lepším, inokedy horším, mali sme svoje (ne)dôležité problémy. Pri našich stretnutiach sme sa aj rozprávali. Ale aká to bola komunikácia? Ty si prišiel (vraj) za mnou a chcel si u nás byť. Odmietol som a neľutujem toho, nerobilo by to totiž dobrotu. Vnieslo by mi to do duše ešte väčší chaos, než som mal a to som skutočne nechcel. Mal si v takých chvíľach v sebe nekľud, ktorý chápem, lebo ho mám v sebe aj ja... Žeby gény? Ťažko povedať. Faktom ostáva, že tu nie si a mne sa aj pri písaní týchto riadkov tlačia do očí slzy. Mal som Ťa rád a svojim spôsobom aj stále mám. Nájdi aspoň na druhom svete svoj pokoj. Odpočívaj v pokoji, otec!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?