Nájdi svoj pokoj...

Pamätáš sa napríklad, keď som dostal elektrický vláčik? Či keď som Ťa držal za ruku a Ty si mi vtedy kúpil marhuľové cukríky za 5 Kčs, ktoré som zabudol v aute, vtedy sme mali červenú Škodu 110, a na palubnej doske nalepenú veľkú samolepku skákajúceho tigra? Viem, sentiment, ale chýbal si mi pri dospievaní, však vieš, vtedy, keď sa z chlapca stáva chlap a má kopec dôležitých či „dôležitých?“ otázok. Bol som prvák na ZŠ, keď si si k nám prišiel pre svoje veci. Nechápal som,: PREČO? Veď sme mali kde bývať, mali sme čo jesť, mal som Ťa nadovšetko rád. Ty si ma len jednou rukou pohladkal po vlasoch, v druhej ruke si si držal veci a o pár sekúnd si zavrel za sebou vchodové dvere na byte, kde sme bývali. Mal som vtedy zmiešané pocity, že odchádzaš. Čo mi sily stačily, som utekal k oknu, a na parkovisku pred panelákom som videl bledomodrú Škodu 1000 Mb. To je pamäť, že? Ani po toľkých rokoch sa na ten okamih nedá zabudnúť. Prešli ale roky, veľa rokov. Každý sme si žili svojím životom, niekedy lepším, inokedy horším, mali sme svoje (ne)dôležité problémy. Pri našich stretnutiach sme sa aj rozprávali. Ale aká to bola komunikácia? Ty si prišiel (vraj) za mnou a chcel si u nás byť. Odmietol som a neľutujem toho, nerobilo by to totiž dobrotu. Vnieslo by mi to do duše ešte väčší chaos, než som mal a to som skutočne nechcel. Mal si v takých chvíľach v sebe nekľud, ktorý chápem, lebo ho mám v sebe aj ja... Žeby gény? Ťažko povedať. Faktom ostáva, že tu nie si a mne sa aj pri písaní týchto riadkov tlačia do očí slzy. Mal som Ťa rád a svojim spôsobom aj stále mám. Nájdi aspoň na druhom svete svoj pokoj. Odpočívaj v pokoji, otec!!!